… ako sa všedný deň zmenil na nevšedný

... ako sa všedný deň zmenil na nevšedný

Niekto by napísal, že dnešný deň sa začal veľmi všedno. Ale ja nie. Ja som si ho užíval hneď z rána a to dvojnásobne, nakoľko dnes je sobota 🙂 Budíky nehlásili čas tanga a tak sme mohli ísť z postele kedy sme uznali. Ja som uznal, že je môj čas vstávať keď som sa pozrel na hodinky (7:10), ale moje telo bolo rozhodnuté inak. "Nevadí", povedal som si. "Je tu ticho, spí aj manželka, aspoň popremýšľam, aký by som chcel mať dnes deň." Keď som sa precitol po tuhom "premýšľaní" a otvoril viečka druhý krát, povedal som si, že je vážne čas. Pomaly som sa vyparil spod periny, aby som nezobudil medvieďa na druhej strane postele a zamieril do susednej miestnosti. Schytil som knihu (tá, ktorej myšlienky som opisoval v minulých príspevkoch) a s horlivosťou som chvátal po stranách, ktoré sa už približovali k záveru.

Medvieďa sa prebudilo a bol čas na rutinné záležitosti, ktorým som sa vedomky snažil dať punc výnimočnosti. Mal som z toho veľkú radosť, ako i z toho že dnes prší. Neviem prečo, ale kvapky dopadajúce na strešné okno a ja s knižkou v polohe kraviara, mi dodávali šmrnc dokonalosti. Ešte tak môcť otvoriť okno a nasávať ten, v rámci možností, prírodný vzduch. Bohužiaľ, až tak k dokonalosti som to nedoviedol, pretože som bol rozhodnutý čítať knihu a nie robiť umývača parkiet. Túto časť očisty domácnosti sme mali naplánovanú až po raňajkách, tak ako každú sobotu. Za záhadných okolností sa však akcia "U" nekonala. Teda, až také záhadné neboli. Vysávač a všetky čistiace pomôcky som "zabudol" na byte 🙂 Opäť ďalší bodík pre krásny deň 🙂 Hodiny na stene sa posúvali vpred, ani ako by im niekto za to niečo sľúbil a bolo tu poobedie, ktoré sme sa rozhodli s manželkou stráviť tiež tak trošku tradične: LIDL & KAFULAND. Nakupovanie nemám rád, ale odkedy som si kúpil krokomer tak ho priam milujem. S úsmevom na tvári závodím medzi uličkami sem a tam a som manželke vždy prekvapivo po ruke. S úsmevom idem odvážiť i jabĺčka, keď si uvedomíme, že sme na to zabudli. Že sme dávno pri mäse? Nevadí, kroky sa zídu 🙂 Po absolvovaní tejto trasy si spokojní sadáme do auta a zadávam smer "bývalý domov".

(fotka je len ilustračná, chcel som len priblížiť chvíle radosti keď sme spolu)

Tieto chvíle mi robia veľkú radosť. Aspoň raz v týždni vidieť svojich rodičov a starú mamu, posedieť, popiť čaj, prehodiť slovko, ... naozaj si to užívam. Nebolo tak tomu inak ani dnes. Skvelá to idylka, všetci okolo okrúhleho stola, ktorý keby vedel hovoriť, prezradil by koľko sa musel napočúvať mojich nárekov, keď som za ním sedával ako školák a snažil som sa prísť na to, čo tým učiteľka odo mňa chcela, keď mi kázala vypočítať nejaký príklad! Nikdy som nebol nijako extra inteligentný čo sa štúdia týka a preto som bol o to viac spokojnejší, keď som si bral za ženu inžinierku. Teraz som si už bol istý, že pri učení mojich detí, budem môcť použiť nejaké z múdrych hesiel: "Uč sa lebo,...". Ja som si vždy bral k srdcu tie jednoduchšie a i doteraz sa riadim otcovým heslom: "Sprostým môžeš byť ako chceš, ale musíš si vedieť poradiť." A aplikoval som ho i práve dnes. V rádiu práve bola relácia s pánom Banášom, ktorý rozoberal okrem iného i svoju novú knihu "Velestúr". Nakoľko mi je tento spisovateľ sympatický a môj otec rád číta jeho knihy, spozornel som, tak ako i on. Teda nie ako Banáš, i keď možno i on by spozornel keby vedel, že na druhom konci sedia dvaja Mirovia, ale mal som na mysli teraz môjho ocina. Práve dávali súťažnú otázku a vyhlasovali telefónne číslo na ktoré sa môže volať. Pretože stále našou hlavnou témou bol rozhovor s rodičmi, otázku som zachytil len z polovice a číslo vôbec. Tajne som načúval a viac si domýšľal ako bolo povedané v rádiu, až dokým sa naša hlavná téma neprekrútila práve na Banáša. Ocino vytiahol starý Život a hneď sme poznali správnu odpoveď na otázku, ktorú medzičasom v rádiu opäť zopakovali. Google mi dopomohol nájsť správne číslo a už som celý roztrasený volal so správnou odpoveďou. Keď sa na druhej strane ozvalo "prosím", zostal som ako v tranze a tak boli modulované i moje slová na redaktorovu otázku. Na základe jeho pohodovej reakcie som sa snažil dať do kľudu i ja a vymáčkol som zo seba odpoveď. I keď som mal pravdu, odpoveď bola polovičatá, ale knižku som nakoniec získal. Výhra o to viac pribrala na hodnote, keď som si ju bol večer vziať do rádia a sedel tam i samotný autor, ktorý nám okrem knižky venoval i zhruba 15 minút svojho času. Debata bola plodná a hlavne príjemná. Môj dojem o sympatickosti tohto pána sa len potvrdil. O to viac neskutočná sa mi táto situácia zdala, keď ho zaujímal aj môj projekt Antiquariat.sk, a dal mi svoj kontakt, aby som sa mu ozval. Klinček na dnešnom spoznávacom dni ukončilo i zoznámenie sa s lokálnym spisovateľom pánom Mittašom, s ktorým mal pán Banáš dohodnuté stretnutie. Samozrejme som situáciu využil a taktne som ho pozval na čaj do RETRO kaviarne, keď bude mať najbližšie čas.

(z ľava: ja, manželka, pán Banáš a za "kamerou"  pán Mittaš)

Po tomto nádhernom dni, plného zážitkov a prekvapení a dopísaní týchto riadkov, sa túlim späť k môjmu medvieďaťu a pokračujem v trávení večera až kým sa z nás nevyparí posledná energia.

Comments are closed.