Čo je to šťastie

Čo je to šťastie

Opäť nedeľa, koniec týždňa. Sadol som si za počítač v pracovnom kútiku, ktorý som si doma pred nedávnom zriadil. V pozadí dohrávala skladba môjho obľúbeného interpréta Olivera Shantiho a  pomaly odovzdávala štafetu ďalšej skladbe od Enyi. Mráz prebehol po chrbte a slzy radosti som len tak tak udržal v mieste ich zrodu. Monitor sa na chvíľku rozmazal. "Ááááááá." vyšlo z mojich úst nevedomky, úplne spontánne, prežívajúc tento nádherný pocit opojenia z hudby. Znamenite som tak dokreslil pomyslenú bodku za ďalším nádherným víkendom. Vyčerpaný, ale predsa plný energie som začal pomaly koncentrovať svoje myšlienky na ďalší príspevok do môjho blogu. Otvoril som zápisky a oči mi padli na citát A. Haasa, autora knihy Morální inteligence, ktorú som čítal pred viac než jedným rokom. Píše:

"Nešťastím je, že venujeme väčšiu pozornosť tým, ktorí majú zdanlivo viacej ako my a prehliadame tých menej šťastných. A v takých chvíľach sa samozrejme nedarí vážiť si vlastné šťastie."

"Hm" zadumal som, "čo je to vlastne šťastie?!" Mozog pracoval na plné obrátky a ja som stále nedokázal napísať jednoduchú odpoveď. "Hej! Čo tam robíte?! Veď sa mrvte!" konfrontoval som svoje myšlienky, ktoré už bez tak závodili ako o preteky. Myseľ som mal čistú a koncentrovanú, ale definovať čo je to pre mňa šťastie, som jednoducho stále nedokázal. Z reproduktorov prestali vychádzať slastné melódie, ktoré postupne vystriedal hluk okoloidúcich áut. "Tak toto teda nie." prepol som sa rýchlo do iTunes a doprial som si ďalšiu dávku. Prsty som vrátil na klávesnicu do polohy ASDF JKLô dúfajúc, že sa pustia samé do roboty. A tak sa aj stalo. Postupne začal pribúdať text, ale jeho obsah nebol totožný s mojimi myšlienkami. "To si tu už robí každý čo chce." zamrmlal som a stlačil backspace. Obsah článku pred očami mizol, akoby som páral starý sveter. "Slnko dáva dobrú noc a ja tu sedím ako prikovaný. A to som chcel ísť ešte jesť. Ale až keď niečo napíšem." Neubehla ani minúta a stolička zostala prázdna. Jasné, že som sa išiel najesť. Veď už len tá myšlienka na jedlo bola lákavejšia ako sedieť tu bez pohnutia ďalších 50 minút. Pomaly som kráčal do kuchyne keď som práve zachytil rozhovor v mojej hlave: "Ale sme ho opäť dostali." "Veď ja Vám ukážem!" pridal som sa do debaty. Vrátil som sa naspäť do kutice a s odhodlaním som začal písať.

"Šťastie by som definoval ako blažený pocit, splneného očakávania. Tak ako keď si kúpite los a potom očakávate, že vyhráte. Aké malicherné", pomyslel som si. "Haas predsa len trafil klinček po hlavičke. Ľudia sa naháňajú za niečím imaginárnym, aby mali viac ako ich susedia, aby si na chvíľku ukojili svoje ego. A keď sa im to nepodarí, sú plní hnevu, zloby a obviňujú okolie. A to v tom lepšom prípade! Väčšinou sa nechajú unášať životom, povinnosťami, spoločnosťou a skutočné šťastie v podobe radosti a úsmevu si snažia vynahradiť pri sobotňajšom nákupe v supermarkete." Budík na telefóne oznamujúci čas tréningu prerušil tok myšlienok a ja som zastavil písanie. Zaspomínal som si na časy minulosti, kedy som i ja považoval šťastie za luxus, za niečo čo nemôžem mať každý deň. "Táto spomienka mi prišla práve vhod." vrátil som sa do úvahy. "Nedokázal som jednoducho definovať význam slova šťastie za čo ho dnes považujem, pretože sám som naplnený šťastím." Článok je ukončený a ja potichu zatváram dvere na izbe. Nevnímajúc schody po ktorých kráčam, sťaby námesačný idem kam ma srdce vedie, za hlasom mojej milovanej.

Comments are closed.