Ľútosť č. 2

Ľútosť č. 2

Druhou z najčastejších ľútostí, ktorá ľudí pri odchode z tohto sveta najviac trápila:

 NEMAL SOM PRACOVAŤ TAK VEĽA.

Priznám sa, že s týmto som bojoval pekných pár rôčkov a iste nie som výnimka. Budem ku sebe úprimný a preto si dovolím tvrdiť, že už to bol istý typ závislosti - workoholizmus, kedy význam tohto slova som si začínal postupne uvedomovať. O to jednoduchšie bolo tomu prepadnúť, keď som vykonával vždy takú prácu, ktorá ma bavila. Preto nebolo ani čudné, že nad úprimnými radami mojich najbližších, aby som zmiernil tempo som sa len pousmial a reakcia nebola o moc iná, ani keď mi to dávalo na vedomie i moje telo. "Ešte si mohol chvíľu potiahnuť", hovorieval som si, keď som končil 17 hodinovú šichtu. Víkendy, piatky, sviatky, všetko sa točilo okolo práce a všetko ostatné mi začínalo byť cudzie. Počnúc rodinou, cez koníčky a končiac priateľmi, nenašiel som si čas na nič iné ako na prácu. A pritom sa tento príbeh začal tak nevinne.

 

Ešte som nevyšiel ani strednú školu a už som presne vedel čo v živote chcem. Užívať si život bez toho, aby som musel pracovať! Chytil som sa preto prvého v čom som videl nádej zárobku a s vervou som sa pustil do toho. Po pár rokoch, ktoré uplynuli nenávratne preč, som si uvedomil, že som v dobrej nádeji za svojím snom padol do systému, ktorý zomlel moju panenskú predstavu o "ideálnom" živote na padrť. "Ešteže som si to užíval!", teším sa z minulosti.

 

Môžete ignorovať čokoľvek, ale telo a dušu neoklamete. Unavený a vyčerpaný som sa počas náhodnej ročnej "dovolenky" ocitol v úplne inom svete. Prostredie a čas mi umožnili, aby som vstúpil do svojho vnútra a vymazal svoje mylné predstavy o spôsobe takéhoto fungovania. Cieľ sa nezmenil, zmenila sa cesta a jeho význam. Uvedomil, že roky som sa naháňal za vysneným životom, ktorý mi pretekal po celý čas pomedzi prsty. I keď som svoju závislosť na práci zo svojho života nevymazal, už viem s ňou narábať v môj prospech a snažím sa viesť vyvážený život.

Preto som bol veľmi potešený, keď som sa dostal na druhú kapitolu tejto knižky a pripomenul som si kus môjho ja prostredníctvom príbehov iných ľudí, ktorí to nedokázali zmeniť počas svojho dlhého života.Majte na pamäti, že menej je v tomto prípade viac 🙂

Na záver jeden úryvok z tejto kapitoly, ktorý sa nedá ignorovať:

"Ľudia večne zo seba robia obeť. Ale komu to chcú nahovoriť? Okrádajú len sami seba. Život nikomu nič nedlží. Ani nikto iný. Len my máme povinnosť voči sebe. Najlepšie, ako mať zo života čo najviac, je vážiť si ho ako dar a necítiť sa ako obeť."

Comments are closed.