Ľútosť č. 3

Ľútosť č. 3

Pocity, i keď sú vedľajšie produkty myšlienok a vedomia, svojím spôsobom formujú osobnosť človeka. Dokonca ak sa zle cítite, je možné si vytvoriť nové a to tak, že sa budete sústrediť na niečo príjemnejšie. Nejde to síce lusknutím prstov, ale pri pravidelnom "cvičení" sa dá vcelku rýchlo navodiť úplne iný pocit a dostať sa do pohody. Je samozrejme jedno aké pocity prežívame, pokiaľ ich v sebe dusíme. A toto je práve aj ďalšou ťažobou chorých ľudí, ktorá ich trápila:

"ŠKODA, ŽE SOM NEMAL ODVAHU VYJADRIŤ SVOJE POCITY."

V útlom veku by sme bez vyznania svojich pocitov najavo ani neprežili. Keď sme boli ako batoľa hladné, mokré, alebo sa nám nevenovalo dostatok pozornosti, hneď sme to dali dostatočne najavo, aby rodič mohol reagovať. V neskoršom veku, keď sme dorástli do malého človiečika a vedeli sme vyprávať, tiež sme veľmi radi dali najavo to, čo sme cítili. Je teda prekvapivé, ako postupom času tento pud niektorí z nás, či už v menšej alebo väčšej miere, dokázali v sebe úplne potlačiť. Na jednej strane to chápem, pretože je niekedy jednoduchšie potlačiť svoje pocity, pre nespustenie konfrontácie druhej strany, alebo pre jednoduchšie dosiahnutie svojho, alebo naopak zo strachu. Myslím si však, že pocitmi by sme nemali šetriť. Vlastne by sme nemali šetriť a utláčať žiadny zo svojich pocitov a mali by sme sa opäť naučiť ich hlasno vysloviť.

Môj otec ma vždy učil, ako na to a možno to pomôže teraz i Vám. Vždy hovorieval, keď sme boli malí a otáľali sme s pocitmi, či slovami: "Nemému, ani vlastná mater nerozumie." 🙂 Ako som to dopísal, vynorili sa mi spomienky z detstva a ako by som ho teraz počul. Som nesmierne rád, že je stále súčasťou môjho života a pevne verím, že i dlho ešte bude. Úprimne, som vďačný ako ma moji rodičia vychovali a nemám problém im kedykoľvek povedať, že ich ľúbim. Čo je na tom, že som muž? Nemám preto právo otvorene vyprávať o svojich pocitoch? Nie som stroj, ale práve to čo sa snažíme potláčať, ich z nás začína robiť. Záleží mi na ľuďoch s ktorými som v kontakte a preto som presvedčený o tom, že si zaslúžia, aby som im kedykoľvek vyjadril svoje skutočné pocity. A verím, že každý z nás si to zaslúži. I keď sa môže stať, že niekedy svoje pocity, ktoré sme dali najavo môžeme ľutovať, nikdy by sa pre nás nemali stať strašiakom.

Comments are closed.