Ľútosť č. 4

Ľútosť č. 4

V ľútosti č. 2 sme mali možnosť pozastaviť sa nad tým, koľko času venujeme práci, koľko sebe, koľko zdraviu a koľko rodine a priateľom. A práve ďalšia, štvrtá ľútosť smrteľne chorých ľudí sa zaoberá práve výčitkami:

ŠKODA, ŽE SOM NEZOSTAL V KONTAKTE S MOJIMI PRIATEĽMI.

Neviem aký je Váš príbeh, ale u mňa je viac než isté, že tento blog by som nemal možnosť písať, keby nemám v oných zlých časoch pri sebe priateľov. Samozrejme nevyčísliteľná vďaka patrí mojim rodičom, mojím skvelým bratom, mojej manželke, čo mám vryté na veky v pamäti. Som však presvedčený o tom, že za to kde som teraz a hlavne za to, kde som bol keď som myslel na najhoršie, som zodpovedný v plnom rozsahu ja. Ak máte šťastie a máte okolo seba skvelých ľudí, pevnú vôľu a jasný smer, dokážete aj nemožné. Samozrejme to isté platí aj v opačnom prípade, ak máte okolo seba tých istých ľudí, ale neviete kam ísť. Viete čo by ste chceli, ale vyzerá to na svetelné roky vzdialené realite, kde sa teraz nachádzate. A tam som sa niekde nachádzal aj ja.

Ako som spomínal, vždy som bol v rodine taká šedá ovečka, ktorá nechce spásať poznané polia, ale rada zavíta do neznáma. Mojim neznámym bolo všetko to, čo ma mohlo stretnúť na ceste za vysnenou finančnou nezávislosťou. Bol som ako námesačný a len som kráčal a kráčal životom, až som sa ocitol vo finančnej závislosti a to v takom rozsahu, ktorý by už iní možno vzdali. Možno práve vďaka tomu, že som bol ešte "omámený" som sa podvedome začal zachraňovať. Trvalo to skoro tri roky a po návrate do reality som sa ocitol na začiatku. Isté veci, sa vzhľadom na okolnosti zmenili a vo mne sa spolu s neuskutočneným snom veci kopili a kopili. Cítil som sa podvedený a veci naložené v pomyslenom ruksaku na chrbte priamo ovplyvňovali i gravitačný zákon, ktorý sa nedá oklamať a tlačili ma dolu. Neviem koľko to presne trvalo, ale mne to pripadalo ako večnosť. Nakoniec som dorazil, i keď miesto cieľovej pásky ma čakala štartovacia. Nikdy som to nezažil a neveril som, že sa to môže stať práve mne. A už vonkoncom to nikomu neželám. Dotkol som sa vlastného dna, bolo to ako dôjsť na koniec sveta a zistiť, že tam nie je nik, kto by Vám pomohol. Ako som sa dočítal i v tejto kapitole, nebol som jediný a asi ani posledný. Autorka svoj stav popisuje takto:

"Depresia je choroba, ktorá môže byť úžasným katalyzátorom pozitívnej premeny, ak ňou má človek možnosť prejsť vlastným tempom. Depresia je meno, ktoré tomuto procesu dala moderná spoločnosť. V skutočnosti je to príležitosť a úžasný čas duchovnej premeny a prebudenia. Môže to byť zlom. Ale tiež to môže byť prielom, ak sa človek vyzbrojí odhodlaním, ochotou podvoliť sa a vierou. Samozrejme to, ale neznamená, že to bude zábava. Existuje šanca, že tým ľudia prejdú, najmä ak chcú. Pochopenie tých, koho milujú, tejto možnosti napomáha. Tlak tomu len bráni."

Odvtedy prešli roky a ja tomu môžem dať len za pravdu. Horšie je, že v onej dobe som tým nechcel prejsť. Jediné čo som chcel a v čom som videl význam bolo len nechať sa viesť vyššou silou a nájsť večný pokoj. Bol som tým, kým som teraz, avšak ochudobnený o skúsenosti, ktoré som nadobudol počas tejto cesty a preto si nič nezazlievam. Práve naopak, ďakujem za túto skúsenosť, ktorou som si prešiel a priateľom ktorým som dokázal povedať čokoľvek. Tí, ktorí mi možno nevedome, dodali silu na preklenutie tohto obdobia. Títo a i mnohí iní priatelia majú v mojom živote svoje čestné miesto, rád s nimi trávim čas a vnútri svojho ja ďakujem, že ma berú takého, aký som.

Comments are closed.